Skúška z biofyziky
Ostatné skúšky som sa rozhodla nejako bližšie nerozoberať, pretože som nimi prešla ako tak ľahko. Viete, keď ste na testy zvyknutí počas celého semestra, tak mi to neprišlo ani také výnimočné. Biofyzika, to je však už iná káva. Najhorším strašiakom pre mňa bolo to, že je to ústna skúška a že ide práve o fyziku.
Počas celého semestra naši vyučujúci od nás viac menej očakávali, že nejaké základy fyziky už máme zo strednej školy. Niektorí aj mali, ale to sa netýkalo mňa. Moje základy spočívali maximálne v premenách jednotiek a preto bola biofyzika pre mňa strašiakom už pred začatím štúdia. Práve kvôli tomu som sa ani nepokúšala dostať niekam do Čiech (keďže tam sú prijímačky aj z fyziky, ale aj kvôli tomu, že je to ďaleko a ja som rada doma). Cez leto som si vravela, že sa biofyziku začnem učiť pekne postupne od začiatku roka, avšak všetci študenti vedia, že tieto predsavzatia sa dodržia len málokrát. Ja som nebola výnimka a okrem chabého pripravovania sa na zápočty (čo som opísala v predošlom príspevku), som sa na cviká vôbec nepripravovala.
Začať som sa učila tesne pred Vianocami, a ani cez tie som nemala celkom voľno. Učila som sa od rána do večera (som rada, že som nebola nútená učiť sa aj v noci, ale aj to raz príde) a niektoré dni samozrejme boli krízové. Väčšinou som však spĺňala, čo som si naplánovala, ale niekedy sa mi už naozaj parilo z hlavy. Najmä kvôli tomu, že väčšinu som sa musela bifliť (smutný osud medika) a nerozumela som tomu. Týmto chcem pozdraviť všetkých, ktorí rozumejú fyzike a odkázať im, že im úprimne gratulujem. Nebudem však zo seba robiť debila, niečomu som rozumela a niečomu zas nie. Našťastie na skúške som si vytiahla obe témy, ktorým som rozumela, ale k tomu sa ešte dostanem.
Nie som príliš stresový typ, takže som to až tak neprežívala. Musím sa však priznať, že deň pred skúškou na mňa prišiel taký prechodný stres (ktorý trval asi hodinu) a vtedy som nevedela, čo so sebou. Preto naozaj ľutujem tie stresové typy, ktoré stres zažívajú oveľa dlhšie ako len hodinu. Potom som sa však spamätala. Ráno v autobuse ešte prišla druhá vlna, keď mi všelijako krútilo žalúdok, ale aj to som zvládla.
Pred skúškou sme najskôr museli napísať test, ktorý sa podobal na náš druhý zápočet (čižé celé zle). Keď som však tým prešla, povedala som si, že som tam neprišla zbytočne (keby som vyletela z ústnej, test už opakovať nemusím) a stres zo mňa opadol úplne. Potom som nekonečne dlho čakala, kým si ma zavolajú. Dovtedy som nepoznala meno môjho skúšajúceho. Nakoniec som bola veľmi spokojná, keď vyšla docentka, ktorá so mnou mala aj cviká (aj keď raz ma dobreže nevyhodila, keď som nevedela odpovedať na jej otázku, ale to si asi nepamätala :D) a povedala moje meno. Zistila som, že som si zabudla protokoly a dokonca aj semestrálnu prácu a bála som sa ako zareaguje. Kópiu semestrálky mala aj ona, takže to nebol problém a na protokoly mi povedala, že to je môj problém, pretože slúžia ako pomôcka pre mňa. Povedala som si, že nevadí, hlavne, že ju to nevytočilo. Vytiahla som si super otázky a keď som zistila o čo ide, vedela som, že s týmito témami to musím spraviť. Problém bol v tom, že som išla odpovedať až posledná z piatich ľudí, ktorí boli so mnou v miestnosti a už od začiatku mi bolo treba strašne cikať. Celý čas som mala dilemu, čo idem robit. Iní sa trápia nad svojimi otázkami a ja nad svojim močovým mechúrom :D. Dokonca som si musela rozopnúť gombík na nohaviciach, lebo mi tlačili na mechúr a bolo mi treba ešte viac.Nakoniec som to vydržala a všetko dobre dopadlo. Rýchlo som doodpovedala, dostala C a čo však bolo pre mňa dôležitejšie, bežala som na WC.
Predstavte si tie pocity vo mne: úľava nad mojím močovým trápením a ešte úľava nad biofyzikou, to bola úľava na druhú. Zatiaľ najlepší pocit v živote :)