Informácie o mne

Keďže nie som žiadna organizácia ale len obyčajná (jedna) študentka tak mi názov tejto rubriky "o nás" prišiel viac ako vtipný. Aspoň v nadpise som to zmenila na "o mne" (čo mi zase príde mierne samoľúbe, ale čo iné tam napísať?).

 

A teraz k veci. Asi nemáte záujem o môj podrobný životopis s dátumom narodenia, so všetkými školami, na ktorých som pôsobila a podobne, takže takéto informácie vynechám. Ako ste sa dozvedeli v úvode, som študentka prvého ročníka medicíny na Univerzite Komenského v Bratislave. Starší medici si možno pomyslia: čo tu táto žaba ide rozoberať život na medicíne, keď je tam len pol roka?! A ja si vlastne hovorím to isté (:D). Naozaj uznávam a rešpektujem tých, ktorí sú na tejto ceste už ďalej ako ja a viem, že si ešte musím mnohým preskákať. Avšak pred rokom, keď som maturovala, som naozaj uznávala aj prvákov, už len kvôli tomu, že sa na tú školu dostali a takisto možno aj mňa nejakí uchádzači budú unzávať. Ale nenechajte sa pomýliť, cieľom tohto blogu nie je docieliť rešpekt, ktorý neviem dosiahnuť v reálnom živote, alebo si kompenzovať nejaké komplexy. Robím to naozaj len z nudy a kvôli tomu, že písanie ma celkom baví a takisto to môže byť možno pre niekoho prospešné, keď sa dozvie nejaké informácie o tomto štúdiu.

 

Ako tak pozerám, stále som sa nedostala k nejakým konkrétnym informáciám o mne, takže je čas začat. Mám 19 rokov, pochádzam zo stredného Slovenska a ak sa mi podarí vyštudovať medicínu, budem pokračovateľom už tretej generácie lekárov v mojej rodine. Niektorí si možno povedia: no a už je to jasné, prečo išla na medicínu a aj ako sa tam dostala. No je to presne naopak. Keďže s medicínou žijem už od svojho narodenia, práve preto som jej počas detstva a najmä puberty mala akurát dosť. Vždy keď sa ma ešte ako menšej opýtali, čo chcem byť, keď budem veľká povedala som niečo typu: policajtka, reklamná agentka alebo architektka (a bolo toho ešte omnoho viac), ale nikdy som nepovedala, že doktorka. Moja mamina mi vždy vravela, že by som sa na to hodila, pretože mám dobrú hlavu a aj ma to asi zaujímala (usudzovala asi z toho, že som pozerávala Dr. Housa), ale ja som ju vždy rezolútne odmietla: "Nie mami, medicína by bolo to posledné čo chcem robiť." A pozrite, kde som teraz. Irónia, nie? 

 

Mohlo by vás zaujímať, ako som nakoniec dospela k tomu osudnému rozhodnutiu. Mám pre Vás odpoveď, že to by zaujímalo aj mňa. Totiž v 3. ročníku (alebo v septime - chodila som na osemročné gymnázium), keď sa určovali voliteľné predmety, som si nejako automaticky zvolila biológiu a chémiu, s tým, že sa začnem pripravovať na prijímačky na medicínu. Doteraz naozaj neviem, ako som k tomu dospela, ale zatiaľ toto rozhodnutie neľujem. 

 

A pre tých, ktorí si myslia, že to, že pochádzam z doktorskej rodiny mi mohlo nejako pomôcť, možem povedať, že mi to pomohlo akurát v tom, že mi rodičia vybavili doučovanie v Bratislave a v tom, že ma psychicky podporovali. Celú tú drinu som si musela oddrieť sama, nikam som celý maturitný ročník poriadne nechodila, iba som sa učila a v piatok, keď iný chodili von, ja som nasadala na vlak do Bratislavy a chystala sa na doučovanie. A viete čo? Jednoznačne to stálo za to.